Být majetkem II

Má mít submisivita hranice?

Stát se majetkem, vzdát se vlastního života ve prospěch Pána, to samo o sobě je překročením určité hranice. Hranice, která stojí mezi normalitou a tím, co už je patologické. Hranice, která dělí „jo, to je ok“ od „tady už to není ok“. Má to ale vůbec smysl? Ocení to někdo? K čemu je vzdát se všeho, když pak už člověk nemá nic, co by mohl nabídnout?

Když se člověk vzdá všeho, nemá nic. Nemá už ani hranice. Uvědomuji si to čím dál jasněji. Mé hranice má můj Pán. Pánovy hranice jsou zároveň těmi mými. Ničím jiným nejsem limitovaná. Je to ale správné? Dá se takhle žít? Je destruktivní, když nemám jiné limity než Pánovu spokojenost?

5 odpovědí na “Být majetkem II”

  1. Závažné otázky, ale co kromě
    Závažné otázky, ale co kromě zajímavé polemiky přinesou? Není podstatnější, zda jsi či nejsi TY spokojená?

    1. Niekto ako Vy by možno
      Niekto ako Vy by možno polemiky mal chápať. Sám ste sa tu na blogu vyjadroval, že máte v sebe rád poriadok. A nie ste na tomto svete sám. Či D, či s, niektorí ľudia proste radi sami v sebe poriadok 🙂

  2. Toto premýšlanie o hraniciach
    Toto premýšlanie o hraniciach je vždy zaujímavé.
    Viete ako sa hovorí, že človek môže samého seba nájsť až keď sa úplne stratí. Ty podstupuješ vlastne proces hľadania samej seba. Až keď ti niekto zoberie možnosť mať vlastné hranice(alebo sa ich dobrovolne vzdáš v niekoho prospech ako v Tvojom prípade), prídeš na to aké sú v skutočnosti tie tvoje. Čo je “v pohode” a čo už pre Teba “nie je normálne”.
    Vlastne by som slovo “normalita” nepoužila vôbec, pretože to, čo je normálne je tak individuálne, že sa to podľa môjho názoru nedá použiť štatisticky, a už vôbec nie súdiť podľa toho niekoho iného.
    A čo je ešte zaujímavé … Ja som napríklad prišla na to, že hranice, hlavne tie ktoré si neurčím sama, sú pre mňa oslobodzujúce. Hlavne zo začiatku. V mantineloch sa viem, na počudovanie, pohybovať istejšie, ladnejšie a sebavedomejšie než bez nich. A akonáhle som toto prijala ako fakt, mohla som si vytvoriť vlastné, doplňujúce alebo rozširujúce hranice. Tie, o ktorých som vedela, že ich sama chcem.
    Takže na záver: myslím si, že nemať vlastné hranice je deštruktívne?
    Práve naopak je to pre niektorých ľudí veľmi konštruktívne. Vznikajú tak zaujímavé analytické i emotívne úvahy o tom, ktorá hranica je pre mňa akurát, ktorá sa mi nepáči a prečo, a zisťovať tak viac o sebe samej. Niekto to hold bez hraníc nevie. Ale na tom nie je nič zlé 🙂

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *